Virtuálna škôlka

Pripravíš aktivitu, nachystáš pomôcky a v hlave už vidíš, ako si spolu sadnete a pokojne sa zahráte. Ukážeš dieťaťu, čo má robiť. Vysvetlíš mu postup. Možno mu to predvedieš ešte raz. Lenže ono začne veci rozhadzovať, búchať nimi, presúvať ich na iné miesto alebo po chvíli úplne odíde. A ty zostaneš sedieť s pocitom, že tvoje dieťa nechce spolupracovať. Možno si povieš: „Prečo ma vôbec nepočúva?“ „Prečo ho nič nebaví?“ „Prečo pri ničom nevydrží?“ „Robím niečo zle?“ Takéto sit

Možno máš doma množstvo hračiek, uložené nápady na aktivity a úprimnú chuť venovať sa svojmu dieťaťu. Keď si však k nemu sadneš, nevieš, čo ďalej. Začneš mu ukazovať, čo môže postaviť. Položíš otázku. Navrhneš inú hru. Dieťa však pokračuje po svojom, nevšíma si ťa alebo po chvíli odíde. A tebe napadne: „Ja sa s ním asi neviem hrať.“ Lenže spoločná hra sa nemusí začínať tým, že vymyslíš dokonalú aktivitu. Často stačí jedna zmena: namiesto vedenia začni pozorovaním. Veľa mám sa

Nevyplazuj jazyk.“ „Prestaň už pišťať.“ „Nerob tie grimasy.“ Možno si už niektorú z týchto viet povedala aj ty. Úplne ti rozumiem. Niekedy je zvukov priveľa, dieťa opakuje tú istú vec stále dookola alebo vyplazuje jazyk práve vo chvíli, keď sa to vôbec nehodí. Lenže to, čo dospelému môže pripadať ako nezbednosť alebo zbytočné vystrájanie, môže byť pre malé dieťa obyčajným objavovaním: „Aký zvuk dokážem urobiť?“ „Čo sa stane, keď pohnem jazykom takto?“ „Zopakuje to mama po mne

Nedávno sa ma jedna mama spýtala: „Ako je možné, že vaša dcéra už tak pekne rozpráva a je taká pohyblivá?“ Odpovedala som jej úplne prirodzene: „Od malička sa s ňou veľa hráme, rozprávame sa a zapájame ju do všetkého, čo doma robíme.“ A ona mi povedala vetu, na ktorú som ešte dlho myslela: „Ja svoje dieťa nebudem trápiť.“ Úprimne, rozumiem jej. Keď niekto povie, že svoje dieťa „učí“, mnoho rodičov si predstaví sedenie za stolom, neustále opakovanie, opravovanie a tlak na sprá

Možno to poznáš. Dieťa ukáže na auto a ty vieš, že slovo pozná. Počulo ho už veľakrát, možno ho dokonca niekedy aj povedalo. A tak ho povzbudíš: „Povedz auto.“ Dieťa však mlčí, odvráti sa alebo pokračuje v hre, akoby ťa nepočulo. Skúsiš to ešte raz: „No tak, povedz auto.“ Možno už v hlase cítiš jemné sklamanie. Veď od neho nechceš nič zlé. Iba sa mu snažíš pomôcť, aby začalo viac rozprávať. Lenže dieťa v tej chvíli nemusí cítiť pozvanie ku komunikácii. Môže cítiť, že sa od ne