„Nevyplazuj jazyk!“ a „Nepišti toľko už!“ – Bežné upozornenia, ktoré spomaľujú rozvoj reči vášho dieťaťa
Nevyplazuj jazyk.“
„Prestaň už pišťať.“
„Nerob tie grimasy.“
Možno si už niektorú z týchto viet povedala aj ty.
Úplne ti rozumiem. Niekedy je zvukov priveľa, dieťa opakuje tú istú vec stále dookola alebo vyplazuje jazyk práve vo chvíli, keď sa to vôbec nehodí.
Lenže to, čo dospelému môže pripadať ako nezbednosť alebo zbytočné vystrájanie, môže byť pre malé dieťa obyčajným objavovaním:
„Aký zvuk dokážem urobiť?“
„Čo sa stane, keď pohnem jazykom takto?“
„Zopakuje to mama po mne?“
Dieťa sa so svojím hlasom, perami a jazykom najskôr zoznamuje. Skúša ich ešte dávno predtým, než dokáže všetko povedať slovami.
Áno, s Molly sme robili aj „prdíky“ ústami
Keď bola Molly malá, robila rôzne zvuky, vyplazovala jazyk, pišťala a „prdela“ ústami.
Mohli sme ju zakaždým zastaviť.
Namiesto toho sme sa k nej často pridali.
Keď vyplazila jazyk, vyplazili sme ho tiež.
Keď urobila:
„Bŕŕŕ.“
odpovedali sme jej rovnakým zvukom.
Keď zvýšila hlas, niekedy sme sa so zvukom pohrali:
„Teraz hlasno.“
„A teraz potichu.“
Nebolo to žiadne odborné cvičenie. Bola to spoločná hra, pri ktorej Molly sledovala naše ústa, skúšala nás napodobniť a čakala, ako zareagujeme.
A presne tým sa z obyčajného zvuku stala komunikácia.
Ona niečo urobila.
My sme odpovedali.
Ona to skúsila znova.
Ešte pred prvými rozhovormi tak zažívala ich úplný základ: ja sa ozvem, ty zareaguješ a chvíľu si odpovedáme.
Nejde o to dovoliť dieťaťu kričať všade
Podporovať skúšanie hlasu neznamená, že dieťa musí pišťať pri stole, v obchode alebo vedľa spiaceho bábätka.
Hranicu môžeš nastaviť.
Rozdiel je v tom, ako to urobíš.
Namiesto:
„Nepišti už!“
môžeš povedať:
„Tento zvuk je teraz veľmi hlasný. Skúsme ho potichšie.“
Alebo:
„Tu potrebujeme tichý hlas. Hlasné zvuky si vyskúšame vonku.“
Dieťaťu tým nehovoríš, že jeho hlas alebo pokus je zlý. Pomáhaš mu postupne rozlišovať, kde a ako môže hlas používať.
Rovnako je to s vyplazovaním jazyka alebo grimasami.
Nemusíš to podporovať pri každej večeri. Môžeš však počas hry vytvoriť chvíľu, v ktorej sa na seba pozeráte, robíte smiešne tváre a navzájom sa napodobňujete.
Prečo sú tieto malé hry dôležité?
Skôr než dieťa začne používať veľa slov, komunikuje inými spôsobmi.
Pozerá sa.
Usmieva sa.
Ukazuje.
Vydáva zvuky.
Napodobňuje výraz tváre.
Čaká na tvoju reakciu.
Práve napodobňovanie a spoločné striedanie sú dôležitou súčasťou ranej komunikácie.
Keď dieťa urobí zvuk a ty mu odpovieš, neukazuješ mu iba nový zvuk. Dávaš mu najavo:
„Počujem ťa.“
„Všímam si ťa.“
„To, čo robíš, môže byť súčasťou nášho rozhovoru.“
A dieťa má dôvod skúsiť to znova.
Kedy môžeme jeho chuť skúšať nechtiac zastaviť?
Nie jednou vetou ani jedným napomenutím.
Skôr vtedy, keď na väčšinu jeho pokusov pravidelne reagujeme:
„Prestaň.“
„Nerob to.“
„To je škaredé.“
„Buď ticho.“
Dieťa potom nemusí rozumieť tomu, že nám prekáža iba hlasitosť alebo nevhodná chvíľa.
Môže si odniesť jednoduchý pocit:
„Toto, čo robím, mama nechce.“
Preto pomáha oddeliť samotný pokus od hranice.
Nie:
„Nerob také zvuky.“
Ale:
„Tento hlasný zvuk teraz nie. Skúsime tichý.“
Nie:
„Nevyplazuj jazyk.“
Ale počas vhodnej chvíle:
„Ukáž jazyk. A teraz ho schováme.“
Dieťa tak môže ďalej objavovať, no zároveň sa učí, že rôzne situácie majú svoje pravidlá.
Jedna malá hra, ktorú môžeš skúsiť dnes
Sadni si oproti dieťaťu tak, aby vám dobre videlo na tvár.
Urob jeden jednoduchý zvuk alebo pohyb:
„Mňam.“
„Bŕŕŕ.“
„Pá-pá.“
Alebo pomaly vyplaz jazyk a schovaj ho.
Potom sa zastav.
Nehovor:
„Teraz to urob ty.“
Len sa usmej a chvíľu počkaj.
Možno ťa dieťa napodobní.
Možno sa iba pozrie na tvoje ústa.
Možno sa zasmeje alebo vytvorí úplne iný zvuk.
Odpovedz na to, čo urobilo ono.
Nejde o správny výsledok. Ide o krátku výmenu, pri ktorej dieťa zažíva, že jeho zvuk, pohľad alebo pohyb dokáže vyvolať tvoju reakciu.
Nemusíš povzbudzovať každý zvuk ALE! Nezastavuj však zvedavosť
Nemusíš povzbudzovať každý zvuk. Nezastavuj však zvedavosť
Dieťa potrebuje hranice aj priestor na skúšanie.
Tieto dve veci sa nevylučujú.
Môžeš mu povedať, že hlasný zvuk teraz nie je vhodný, a zároveň mu inokedy dopriať chvíľu, keď môže skúšať hlasno, potichu, vysoko, hlboko alebo smiešne.
Môžeš zastaviť nevhodné správanie bez toho, aby si zastavila jeho prirodzenú chuť objavovať.
Dieťa sa neučí komunikovať iba zo slov, ktoré mu hovoríš. Učí sa aj z toho, ako reaguješ na jeho vlastné pokusy ozvať sa.
Chceš lepšie rozumieť tomu, čo sa ti dieťa snaží povedať ešte pred slovami?
Vo Virtuálnej škôlke ti ukážem, ako môžeš z obyčajných zvukov, pohľadov, gest a spoločných hier vytvárať prirodzené príležitosti na komunikáciu.
Uvidíš konkrétne situácie z bežného dňa a budeš vedieť, kedy sa pridať, čo povedať aj ako nastaviť hranicu bez toho, aby sa spoločná chvíľa zmenila na tlak.
Klikni na tlačidlo nižšie a pozri sa dovnútra Virtuálnej škôlky.
Nemusíš pri každom zvuku vedieť dokonale reagovať. Stačí, keď budeš vedieť, čo môžeš v tej chvíli skúsiť.
