Čo môžeš povedať namiesto „Povedz“: 5 jednoduchých viet do bežného dňa
- Jun 24
- 4 minút čítania
Updated: Jun 25
Možno to poznáš.
Dieťa ukáže na auto a ty vieš, že slovo pozná. Počulo ho už veľakrát, možno ho dokonca niekedy aj povedalo.
A tak ho povzbudíš:
„Povedz auto.“
Dieťa však mlčí, odvráti sa alebo pokračuje v hre, akoby ťa nepočulo.
Skúsiš to ešte raz:
„No tak, povedz auto.“
Možno už v hlase cítiš jemné sklamanie. Veď od neho nechceš nič zlé. Iba sa mu snažíš pomôcť, aby začalo viac rozprávať.
Lenže dieťa v tej chvíli nemusí cítiť pozvanie ku komunikácii. Môže cítiť, že sa od neho očakáva správny výkon.
A čím viac ho žiadame, aby niečo povedalo, tým menšiu chuť môže mať zapojiť sa.
Toto zažíva veľa mamičiek
Slovo „povedz“ používame úplne prirodzene.
„Povedz mama.“
„Povedz ďakujem.“
„Povedz, čo chceš.“
„Povedz, ako robí psík.“
Neznamená to, že jednou takou vetou dieťaťu ublížiš alebo niečo pokazíš.
Problém vzniká skôr vtedy, keď sa komunikácia začne meniť na neustále opakovanie na požiadanie.
Dieťa potom nehovorí preto, že chce niečo zdieľať. Hovorí preto, aby splnilo zadanie.
A niektoré deti sa do toho zapoja. Iné stíchnu, odídu alebo sa začnú hnevať.
Jedna obyčajná situácia z domu
Dieťa drží v ruke bublifuk.
Pozerá sa na mamu a čaká, kedy vyfúkne ďalšie bubliny.
Mama povie:
„Povedz bubliny.“
Dieťa nepovie nič. Iba jej podáva bublifuk.
„No tak, povedz bu-bli-ny.“
Dieťa sa začne mrviť a naťahuje sa za nádobkou.
Mama sa snaží podporiť reč, ale spoločná chvíľa sa pomaly mení na boj.
Pritom stačí malá zmena.
Mama vezme bublifuk a povie:
„Ešte bubliny?“
Chvíľu počká.
Dieťa sa usmeje, natiahne ruky alebo vydá zvuk.
Mama zareaguje:
„Áno, ešte! Fúúú.“
Dieťa možno nepovedalo celé slovo. Napriek tomu sa zapojilo do komunikácie. Jeho pohľad, gesto alebo zvuk niečo znamenali a mama na ne odpovedala.
Takto vzniká rozhovor ešte skôr, než dieťa dokáže používať celé vety.
Prečo „povedz“ často nefunguje tak, ako očakávame
Keď dieťaťu povieme „povedz“, zameriavame jeho pozornosť na správne zopakovanie slova.
Dieťa však môže práve riešiť niečo úplne iné.
Chce dostať vodu.
Chce otvoriť krabičku.
Chce pokračovať v hre.
Chce, aby si sa pozrela na to, čo objavilo.
Ak musí najskôr zopakovať slovo, komunikácia sa preň môže stať prekážkou na ceste k tomu, čo chce.
To neznamená, že dieťa nemáme povzbudzovať k reči.
Znamená to, že ho môžeme pozývať do komunikácie aj bez toho, aby sme od neho vyžadovali konkrétnu odpoveď.
Päť viet, ktoré môžeš skúsiť namiesto „povedz“
1. „Chceš…?“
Dieťa ukazuje na jablko.
Namiesto: „Povedz jablko.“
môžeš povedať: „Chceš jablko?“
Slovo vyslovíš jasne a prirodzene. Dieťa ho počuje v situácii, ktorá má preň význam.
Potom chvíľu počkaj.
Môže prikývnuť, ukázať, vydať zvuk alebo skúsiť časť slova.
Ty môžeš odpovedať:
„Áno, jablko.“
Takto dieťa počuje správny výraz bez toho, aby muselo preukázať, že ho vie zopakovať.
2. „Ešte?“
Táto veta sa dá použiť pri mnohých obľúbených činnostiach.
Pri hojdaní.
Pri bublinách.
Pri kotúľaní lopty.
Pri spievaní.
Pri jedle.
Zastav sa a opýtaj sa:
„Ešte?“
Potom čakaj.
Dieťa môže povedať zvuk, natiahnuť ruky, usmiať sa alebo prikývnuť.
Ak sa pokúsi povedať „e“, „ešte“ alebo použije vlastný zvuk, prijmi to.
„Áno, ešte.“
Krátke slová, ktoré sa často opakujú a prinášajú dieťaťu okamžitý výsledok, môžu byť prirodzeným mostom ku komunikácii.
3. „Vidím…“
Dieťa sa pozerá na veľký traktor.
Namiesto otázky:
„Čo je to? Povedz traktor.“
môžeš povedať:
„Vidím traktor.“
Alebo ešte jednoduchšie:
„Traktor.“
„Veľký traktor.“
Dieťa nemusí odpovedať. Môže sa iba pozrieť na teba, usmiať sa alebo napodobniť zvuk motora.
A ty môžeš pokračovať:
„Brm-brm.“
V tej chvíli si s ním nezopakovala poučku. Zdieľala si s ním niečo, čo ho práve zaujíma.
4. „Počujem…“
Táto veta je vhodná pri zvukoch, ktoré deti prirodzene zaujímajú.
„Počujem hav-hav.“
„Počujem auto.“
„Počujem bum.“
„Počujem dážď.“
Potom sa zastav.
Dieťa môže zvuk zopakovať, otočiť sa za ním alebo naň ukázať.
Citoslovcia bývajú pre mnohé deti jednoduchšie než celé slová. Zároveň ich učia, že zvuk môže niesť význam.
Nemusíš povedať:
„Povedz hav-hav.“
Stačí, keď zvuk použiješ ako súčasť spoločnej chvíle.
5. „Ty chceš…“
Dieťa sa snaží otvoriť škatuľu a podáva ti ju.
Môžeš povedať:
„Ty chceš otvoriť.“
Alebo:
„Pomôcť?“
„Otvoriť?“
Takto pomenuješ jeho zámer.
Dieťa sa učí slová, ktoré súvisia s tým, čo práve potrebuje. Nemusí ich okamžite zopakovať.
Ak vydá zvuk alebo povie iba časť slova, môžeš jeho pokus prirodzene rozšíriť:
Dieťa: „O.“
Ty: „Otvoriť. Áno, otvoríme.“
Nie je potrebné hovoriť:
„Povedz to celé.“
Dôležité je, že sa dieťa pokúsilo zapojiť a ty si mu porozumela.
Čo môžeš urobiť inak už dnes
Nemusíš si zakázať slovo „povedz“ ani kontrolovať každú vetu, ktorú vyslovíš.
Stačí si vybrať jednu bežnú situáciu.
Napríklad desiatu, kúpanie alebo spoločnú hru.
Keď budeš mať potrebu povedať:
„Povedz auto.“
skús namiesto toho povedať:
„Vidím auto.“
Keď budeš chcieť povedať:
„Povedz ešte.“
skús sa iba opýtať:
„Ešte?“
A potom vytvor krátku pauzu.
Práve táto pauza dáva dieťaťu priestor, aby sa rozhodlo, ako zareaguje.
Nečakaj iba na slovo
Odpoveďou nemusí byť hneď jasne vyslovené slovo.
Môže to byť:
pohľad,
úsmev,
ukázanie,
kývnutie,
natiahnutá ruka,
zvuk,
citoslovce,
prvá slabika slova.
Keď na tieto prejavy odpovieš, dieťa získava skúsenosť, že jeho komunikácia funguje.
A práve táto skúsenosť mu dáva dôvod skúšať to znova.
Hlavná myšlienka
Dieťa nepotrebuje počas celého dňa počúvať pokyny, čo má povedať.
Potrebuje zažívať rozhovory, v ktorých má jeho pohľad, gesto, zvuk aj slovo skutočný význam.
Namiesto skúšania mu preto ponúkni jednoduchý jazyk, priestor a svoju reakciu.
Toto si zapamätaj
Nehovor dieťaťu stále, čo má povedať. Ukáž mu, že to, čo sa ti už snaží povedať, má význam.
Nemusíš zakaždým hľadať správne slová sama
Možno už dnes skúsiš namiesto „Povedz“ jednu jednoduchú vetu z tohto článku.
Vo Virtuálnej škôlke ti ukážem ďalšie bežné situácie, v ktorých budeš presne vedieť, čo môžeš povedať, kedy radšej počkať a ako reagovať tak, aby malo tvoje dieťa chuť komunikovať.
Klikni na tlačidlo nižšie a pozri sa dovnútra Virtuálnej škôlky.
Nemusíš byť odborníčka, aby si vedela podporovať reč svojho dieťaťa. Potrebuješ len vedieť, čo môžeš v danej chvíli skúsiť.
