Nevieš, ako sa s dieťaťom hrať? Začni jednou jednoduchou zmenou v komunikácii
- Jun 27
- 4 minút čítania
Možno máš doma množstvo hračiek, uložené nápady na aktivity a úprimnú chuť venovať sa svojmu dieťaťu.
Keď si však k nemu sadneš, nevieš, čo ďalej.
Začneš mu ukazovať, čo môže postaviť. Položíš otázku.
Navrhneš inú hru. Dieťa však pokračuje po svojom, nevšíma si ťa alebo po chvíli odíde.
A tebe napadne:
„Ja sa s ním asi neviem hrať.“
Lenže spoločná hra sa nemusí začínať tým, že vymyslíš dokonalú aktivitu.
Často stačí jedna zmena: namiesto vedenia začni pozorovaním.
Veľa mám sa počas hry snaží až príliš
Chceme, aby mala spoločná chvíľa zmysel.
A tak dieťaťu vysvetľujeme:
„Takto postavíme domček.“
„Toto patrí sem.“
„Skús nájsť červenú.“
„Pozri, ako sa s tým hrá.“
Máme dobrý úmysel.
Chceme ho zaujať, niečo mu ukázať a podporiť jeho rozvoj.
Dieťa však môže práve skúmať úplne inú vec.
Možno nechce z kociek stavať. Chce ich hádzať do škatule a počúvať, aký zvuk vydajú.
Možno nechce autíčko tlačiť po ceste. Chce roztočiť jeho kolieska.
Možno nechce skladať zvieratká podľa obrázka. Chce ich schovať pod deku.
Keď mu okamžite ukážeme našu predstavu hry, môžeme prehliadnuť tú jeho.
Kocky, z ktorých nikdy nevznikla veža
Predstav si mamu, ktorá si sadne k dieťaťu s drevenými kockami.
„Poď, postavíme vysokú vežu.“
Položí dve kocky na seba a jednu podá dieťaťu.
Dieťa ju vezme a hodí do prázdnej nádoby.
Mama ju vyberie a opäť mu ju podá:
„Nie tam. Daj ju sem.“
Dieťa ju znovu hodí do nádoby.
Po treťom pokuse začne mama cítiť, že hra nefunguje. Dieťa ju nepočúva a nechce spolupracovať.
Čo by sa však stalo, keby na chvíľu zabudla na vežu?
Dieťa hodí kocku do nádoby.
Mama povie:
„Bum! Kocka je dnu.“
Dieťa vezme druhú.
„Aj tá je dnu.“
Pri tretej kocke sa už pozrie na mamu a čaká, čo povie.
Vzniklo však niečo dôležitejšie: spoločná hra.
Dieťa sa najskôr potrebuje stretnúť s tebou vo svojom svete
Hra nie je iba spôsob, akým sa používa konkrétna hračka.
Je to aj chvíľa, keď si navzájom všímate svoje reakcie.
Dieťa niečo urobí.
Ty na to odpovieš.
Ono si tvoju reakciu všimne a skúsi to znova.
Týmto spôsobom sa učí komunikovať, striedať, napodobňovať, premýšľať a zapájať do spoločnej činnosti.
Keď však počas hry neustále vysvetľujeme, opravujeme a kladieme otázky, dieťa môže mať málo priestoru ukázať nám vlastný nápad.
Nie je potrebné prestať ho viesť.
Dôležité je najskôr zistiť, kam nás svojou hrou pozýva ono.
Prečo sa ti môže zdať, že sa spolu neviete hrať
Snažíš sa vymyslieť celý priebeh
Máš pocit, že dobrá hra potrebuje začiatok, pravidlá aj výsledok. Dieťa však často potrebuje iba predmet, priestor a čas skúšať.
Veľa sa pýtaš
„Čo je toto?“
„Akú to má farbu?“
„Kam to patrí?“
Otázky môžu hru nenápadne zmeniť na skúšanie. Dieťa začne čakať, čo od neho chceš, namiesto toho, aby samo prinášalo svoje nápady.
Ukazuješ správny spôsob príliš skoro
Keď dieťa používa hračku inak, než bola navrhnutá, nemusí to znamenať, že sa hrá nesprávne. Možno sa s ňou ešte iba zoznamuje.
Čakáš, že pri hre zostane dlho
Spoločná hra môže trvať aj dve minúty. Dôležitejšie než jej dĺžka je to, či sa vám podarilo na chvíľu stretnúť pri rovnakom záujme.
Čo môžeš skúsiť namiesto vedenia celej hry
Najskôr sa pridaj k tomu, čo už dieťa robí
Sadni si k nemu a chvíľu iba sleduj, čo ho práve zaujíma.
Čo opakuje? Na čo sa pozerá? S čím sa hrá po svojom?
Potom jeho činnosť jednoducho pomenuj:
„Auto ide.“
„Kocka spadla.“
„Voda tečie.“
„Bábika spí.“
Nemusíš mu hneď ukazovať správny spôsob ani navrhovať úplne inú hru. Najskôr mu daj najavo, že si si všimla jeho nápad a chceš byť jeho súčasťou.
Keď sa na teba pozrie, usmeje sa alebo činnosť zopakuje, môžeš pridať jeden malý krok navyše. Napríklad k autu položiť tunel alebo ku kockám pridať druhú nádobu.
Takto hru neprevezmeš. Iba ju jemne rozvinieš tam, kde sa tvoje dieťa práve nachádza.
Hra nemusí byť dokonalá, aby rozvíjala
Počas obyčajného vkladania kociek do nádoby môže dieťa počúvať nové slová, sledovať tvoju reakciu, striedať sa s tebou a objavovať, čo sa stane po jeho pohybe.
Nemusíte vyrobiť krásny výsledok.
Nemusíte dokončiť pripravenú aktivitu.
Nemusíš ho ani celú chvíľu zabávať.
Niekedy je najhodnotnejšia práve tá hra, pri ktorej dieťa cíti: „Mama vidí, čo robím, a chce byť chvíľu pri tom so mnou.“
Jedna veta, ktorú si vezmi do ďalšej hry
Najskôr sa pridaj k tomu, čo robí dieťa. Až potom mu ukáž, kam sa hra môže posunúť.
Presne toto ti ukazujem vo Virtuálnej škôlke
Vo Virtuálnej škôlke nenájdeš iba hotové hry a zoznam pomôcok.
Ukazujem ti aj to, ako môžeš hru začať, čo si počas nej všímať, čo povedať a ako ju prispôsobiť tomu, čo práve zaujíma tvoje dieťa.
Aby si nemusela byť stále tou, ktorá vymýšľa ďalší program.
Možno aj ty túžiš tráviť so svojím dieťaťom pekné spoločné chvíle, ale niekedy jednoducho nevieš, ako sa pridať.
Klikni na tlačidlo nižšie a pozri sa, ako ti môže Virtuálna škôlka pomôcť vidieť rozvoj aj v obyčajnej hre.
Nemusíš vedieť vymyslieť každú hru. Stačí sa naučiť rozpoznať tú, ktorú už začalo tvoje dieťa.
